Florián Benkovič

(1.1.1904 - 24.12.1968)

Florián Benkovič sa narodil roku 1904 v Závode. O jeho rodičoch a zázemí nemáme veľa vedomostí. Vieme, že obrábal svoj "grunt", pestoval vinič a choval domáce zvieratá. Jednoducho, živil sa tým čo si dopestoval, tak ako to bývalo bežné. Napriek tomu, že jeho rodičia neboli z muzikantského rodu, stal sa z neho postupom času stal vzdelaný hudobník, organista, zberateľ piesní a z dnešného pohľadu aj amatérsky etnomuzikológ.

V dedine bol známy ako Frola Páňík. Krstné meno Frola bola bežná "skomolenina" mena Florián, avšak s priezviskom je to trochu zložitejšie. V našej dedine je dodnes bežné používať "nadávky". Ide vlastne o prezývky, ktoré bolo nutné použiť na rozpoznanie určitého rodu. Benkovičovcov mohli byť v obci aj rody tri a neboli spolu nijako rodinne previazaní. Preto ich bolo nutné rozlišovať pomocou prezývok. Páník mu vraj prischlo preto, lebo hral v dedinskom divadle a vystupoval ako pán. Janko Blaho ho familiárne nazýval Flóro, avšak my zostaneme pri závodskom pomenovaní Frola a dovolíme si mu tykať. Veríme, že nám to nebude mať za zlé.

"Kerí Benkovič, Páňík? To je dobrí muzikant!"

Začiatkom 20. storočia v Závode ešte jestvovala cimbálová resp. štrajchová muzika, ktorá mohla byť prvým Frolovým muzikantským podnetom. Podľa fotiek a pamätí usudzujeme, že vedel hrať prinajmenšom na husle, trúbku, bubon a organ a pôsobil, v dychových, štrajchových i "džezových" zoskupeniach.

V tejto súvislosti nemožno zabudnúť na pána Jakuboviča, ktorý bol Frolovým rovesníkom. Do Závodu sa prisťahoval z Bratislavy a ako vzdelaný hudobník bol mentorom mnohých závodských muzikantov. Môžeme predpokladať, že pozdvihol všetkých muzikantov zo Závodskej dychovky - naučil ich noty a princípy dychovej hudby. Bol organista a tomuto kumštu naučil aj strýca Frolu.

Strýc Frola (naľavo) so svadobnou kapelou asi v 60-tych rokoch
Strýc Frola (naľavo) so svadobnou kapelou asi v 60-tych rokoch

V roku 1924 prichádza do Moravského Svätého Jána (pravdepodobne na podnet Dr. Pavla Blahu) profesor Karol Plicka, aby zaznamenal piesne tamojšej výnimočnej speváčky Evi Studeničovej (piesne vyšli ako zbierka od Karla Plicku - Eva Studeničová spieva). Je takmer isté, že navštívil aj Závod, pretože speváci niektorých ním zapísaných piesní (nie sú vydané) majú závodské mená. Konkrétne je to napríklad Marína Benkovičová, ktorá bola Frolovou ženou. Podľa slov jeho dcéry Júlie Čembovej, rodenej Benkovičovej (zomrela r. 2016) učil Frolu hrať na husle práve samotný profesor Karol Plicka. Frola sa tým celý život pýšil a nemožno sa tomu čudovať.

Stretnutie s Plickom bolo pre Frolu určite silným zážitkom a utvrdilo ho v jeho zberateľskej činnosti. Tu sme však v rovine teórií. Domnievame sa, že Frola začal zbierať piesne už pred príchodom Plicku. Frola mal v tom čase 20 rokov, a už bol zrejme muzikant. Musel teda poznať určitý lokálny repertoár, avšak profesor Plicka mu zrejme ešte viac rozšíril obzory. Podľa slov jeho dcéry zbieral piesne v Závode, v Jánoch, Sekuloch, v Borskom Juri, a v priľahlých mlynárskych osadách Húšky a Trajlínky. Na výskum sa vydával obyčajne v zimnom období, keď bolo viac času. Chodieval obyčajne pešo alebo na bicykli.

Flóro (za bubnom) so svadobnou muzikou.
Flóro (za bubnom) so svadobnou muzikou.

Druhé osudové stretnutie prišlo asi v 40-tich rokoch, keď do dediny zavítal v rámci svojej zberateľskej činnosti operný spevák a národný umelec Dr. Janko Blaho. Nevieme, akým spôsobom sa obaja stretli, ale pravdepodobne, keď sa Blaho v dedine popýtal na dobrého speváka a muzikanta, tak sa mu dostalo jednoznačnej odpovede. Medzi Frolom a Blahom vzniklo dlhoročné  a úprimné priateľstvo. Janko Blaho bol v Závode ako doma. Chodieval sem každoročne na hody a spolu s Frolom chodievali zbierať piesne do okolitých dedín. Ešte dnes keď príde reč na Janka Blaha, tak ľudia spomínajú, že "spávau u Páňíkú".

"Z obce Závod som nútený ešte raz hovoriť o jeho vynikajúcom rodákovi Floriánovi Benkovičovi - Pánikovi, spevákovi, hudobníkovi, ľudovom rozprávačovi, organistovi. Pri mojom blúdení za pesničkami po Záhorí bol mi verným spolupracovníkom a nachádzal som v ňom nevyčerpateľnú studnicu ľudových piesní. Mal rád predovšetkým balady a historické piesne ako "Vídeň, milý Vídeň" a iné. Taký spevák a interpret sa už na Záhorí sotva narodí."

(Dr. Janko Blaho)

Priateľstvo Janka a Frola je dobre viditeľné vo filme z 60-tych rokov, kedy sa Janko Blaho vyberie na "zberateľský výlet" po rôznych dedinách na Záhorí. Hneď prvou dedinou, ktorú navštívia je Závod. U Frola v prešovni si zaspievajú a zahrajú závodskú pieseň "Novina, novina", a to spolu s cezpoľnými muzikantmi - cimbalistom Rudom Radičom z Jura a kontrabasistom Jožkom Jančim z Jánov. Viac sa týmto muzikantom venujeme nižšie.

Flóro s Jankom Blahom
Flóro s Jankom Blahom

Frola a Ruda Radiča je možno vidieť ešte v spoločnosti ďalších muzikantov vo filme z oslavy 60. narodenín Janka Blaha. Tí mu prišli zahrať na jeho "búdu" k narodeninám. Dovolíme si pripomenúť, že Rudo Radič z Borského Jura je tiež významná muzikantská osobnosť z nášho regiónu. Bol posledný cimbalista - primáš starej školy a s Jankom Blahom muzicíroval do konca života. Je ho vidieť a počuť napr. aj vo filme so Samkom Dudíkom, slávnym primášom z Myjavy. Takisto je nutné spomenúť cimbálovú muziku Jána Šveca z Moravského Jána, ktorá chodila často hrávať aj do širokého okolia, napr. aj do Skalice.

Hodí sa tu dôvetok, že Janko Blaho poznal mnoho muzikantov zo Závodu a okolitých dedín a dalo by sa povedať, že boli jeho kapelou.

Milí Janko, mi, ludoví spjeváci a muzikanci ze Záhorá, došli sme ťi blahoprát k tvojej šedesátce. A rozkáž si, jakú ťi máme zahrát!

V tejto súvislosti nemôžeme opomenúť pôvodnú závodskú muziku. Podľa samotného Frola začiatkom storočia jestvovala závodská cimbálová hudba, ktorá bola pravdepodobne štrajchová, teda obsahovala aj dychový nástroj. K tejto generácii muzikantov však nemáme vôbec žiadne ďalšie informácie.

V 40-tych až 60-tych rokoch pôsobila v závode posledná z tradičných dychoviek. Usudzujúc podľa fotografií bol Frola najstarším členom. Podľa pamätníkov to bola vydarená partia. Keď sa zišli u Frola doma, bol to humbuk, a jeho žena s ním potom neprehodila slova niekoľko dní. Najmladší muzikant, pán Zlyka, ešte dnes žije a veľa si toho zo starých čias pamätá. Po tejto partii prišla nová generácia dedinských muzikantov, avšak už neutvorila také silné teleso.

Viac fotografií nájdete na stránke: Závod na starých fotografiach.

Závodská dychovka v roku 1954, zľava: strýc Panáček, Horínek, Klempa (Koťka), Michal Studenič (Zlyka), Vendelín Horvát, Frola Knotek (Krpec), Ondrej Šimonovič, Martin Stanek (Koťka), Ferdinad Čemba a Madera.
Závodská dychovka v roku 1954, zľava: strýc Panáček, Horínek, Klempa (Koťka), Michal Studenič (Zlyka), Vendelín Horvát, Frola Knotek (Krpec), Ondrej Šimonovič, Martin Stanek (Koťka), Ferdinad Čemba a Madera.

Frola ovplýval znalosťami o ľudových tradíciách, zvykoch, krojoch, a však i o dedine samotnej. Spomenieme niektoré zaujímavosti, ktoré to potrvdzujú.

V roku 1936 stáli Frola a jeho rodina ako modely pre Martina Benku, ktorý ich maľoval v rámci štúdie krojov na Slovensku. Dcéra Júlia uviedla, že Frola bol s Martinom Benkom dobrý priateľ a tiež spolu hrávali. Je známe, že aj Martin Benka bol cimbalista a znamenitý znalec ľudových piesní.

Florián Benkovič, jeho žena a syn v závodskych krojoch na maľbách od Martina Benku z rokov 1930-1940. (Zdroj: Martin Benka - Odev môjho ľudu)
Florián Benkovič, jeho žena a syn v závodskych krojoch na maľbách od Martina Benku z rokov 1930-1940. (Zdroj: Martin Benka - Odev môjho ľudu)

V roku 1936 vychádzala v časopise Slovenský ľud séria článkov s názvom Slovenská svadba v Závode. Článok podrobne popisujúci tradičnú závodskú svadbu zostavil biskup a závodský rodák Jozef Vrablec (1914-2003). Na konci článku je uvedené, že vznikol na základe pomoci a znalostí Floriána Benkoviča.

V súvislosti s náboženským životom treba spomenúť, že Frola, ako vzdelaný hudobník, pôsobil aj ako organista - rechtor v závodskom kostole, a to od roku 1952. Prišlo k tomu za zaujímavých okolností. Neskoro v noci vraj Frolovi ktosi zabúchal na dvere. Bol to závodský rechtor a prosil ho, či by nemohol hrať na organe namiesto neho. Bolo to v pohnutých časoch, keď sa k moci dostávali komunisti.

Podľa slov dcéry Júlie chodieval Frola spievať ľudové piesne (možno aj hrať), do brnenského rozhlasu. Nevieme v akom čase to bolo, predpokladáme že v 40-tych rokoch. Keďže však všetko prebiehalo naživo, zatiaľ sa nám nepodarilo žiadny záznam jeho vstupu vypátrať.

Jedna zo zapísaných piesní. (Zdroj: Janko Blaho - Záhorácké pjesňički)
Jedna zo zapísaných piesní. (Zdroj: Janko Blaho - Záhorácké pjesňički)

Poslednou a najpálčivejšou otázkou Frolovho života sú stratené zápisy zozbieraných piesní. V Blahových zbierkach Záhorácké pjesňički je publikovaných 36 piesní z obce Závod a u väčšiny z nich je ako autor uvedený práve Florián Benkovič. Avšak, Frola údajne zozbieral až 300 piesní zo Závodu a okolitých dedín. Podľa slov dcéry Júlie ich venoval Jankovi Blahovi, a ten ich neskôr postúpil niekam na Moravu. Tento akt údajne viedol k rozkolu týchto dvoch persón. Piesne sa dodnes nepodarilo vypátrať, čo je predovšetkým z folkloristického pohľadu večná škoda. Frola mal vo svojich záznamoch možnosť zachytiť piesne i rozprávania ľudí, ktorí boli nositeľmi starého ľudového umenia, podobne ako Eva Studeničová.

Nestrácame nádej a veríme, že stratené Flórove piesne sa, možno aj prostredníctvom podujatia Frolová notečka, jedného dňa podarí vypátrať. Bezpochyby tak príde k istému zadosťučineniu.

"Novina, novina, co je za novina? Už sa ten náš Flóra od nás odebírá."

(spieval Janko Blaho na Flórom pohrebe)

Florián Benkovič sa žiaľbohu nedožil vysokého veku, zomrel v roku 1968 na poranenie pľúc. Ešte dnes žijú jeho potomkovia, ako i pamätníci, ktorí ho osobne dobre poznali, avšak dokážu nám podať len zlomky informácii o jeho rázovitej osobe, vedomostiach a kumšte.

Česť jeho pamiatke!

Je  dôležité spomenúť aj muzikantov, ktorí sa okolo Floriána Benkoviča, ale predovšetkým Janka Blaha, "točili".  Určite boli všetci veľmi dobrí priatelia a zároveň veselá kopa, ktorá tvorila silné muzikantské jadro široko ďaleko. Ako aj inde, bola bežná prax, že si muzikanci "poščávali" potrebných hráčov aj z iných obcí.

Rudo Radič - primáš cimbalista

Rudo Radič pochádzal z Borského Svätého Jura a bol chýrnym cimbalistom s šibalským úsmevom. Janko Blaho ho nazýva primášom, a z dostupných záznamov môžeme predpokladať, že bol naozaj výborný cimbalový hráč. Podľa našich vedomostí však hrával aj na husle. S Jankom Blahom ich viazalo silné priateľské i muzikantské puto.  V Jure sa vraj niekedy zavreli do vínneho sklepa a tam pri cimbale spievali aj niekoľko dní. 

Rudo Radič sa spomedzi "Blahových muzikantov" v zachovaných filmových záznamoch vyskytuje najčastejšie. V porovnaní s Floriánom Benkovičom bol ale zrejme "vo výhode" tým, že bol mladší, a teda aj mobilnejší. Janka Blahu svorne sprevádza počas nakrúcania filmu o zbere piesní, v ktorom Janko Blaho navštevuje svojich skalných informátorov - spevákov.  Rudo Radič niektorých z nich sprevádza na  cimbale. 

U Frolu v prešovni - zľava Rudo Radič, Jožka Janči, Florián Benkovič, Janko Blaho
U Frolu v prešovni - zľava Rudo Radič, Jožka Janči, Florián Benkovič, Janko Blaho

Účinkuje aj vo filme Myjavský muzikant (r. 1956), kde si zahrá s kapelou Samka Dudíka. V čase natáčania filmu bol vraj Samko Dudík rozhádaný so svojim bratom Štefanom, ktorý hral na cimbal. Janko Blaho pohotovo zaobstaral ako náhradu tohto jurského cimbalistu. Záhorácka a myjavská resp. kopaničiarska muzika mali k sebe vždy blízko. Možno aj preto Janko Blaho so Samkom Dudíkom nahral platňu. Tento zaujímavý počin je zachytený práve vo filme Myjavský muzikant.

Rudo Radič s kapelou Samka Dudíka vo filme Myjavský muzikant (1956)
Rudo Radič s kapelou Samka Dudíka vo filme Myjavský muzikant (1956)

Ruda Radiča môžeme vidieť aj vo vzácnej snímke z 30-tych rokov 20. storočia z Borského Svätého Jura. Film zachytáva dedinskú muziku niekedy v letných mesiacoch, na ktorej hrá zaujímavé muzikantské zoskupenie. S Rudom Radičom za cimbalom hrá aj huslista, trubkár, basista. Z týchto muzikantov spoznávame len Francka Kabarca z Búrov, jemu sa však budeme venovať neskôr. Zaujímavosťou je, že pravdepodobne hrajú novší žáner - swing, možno foxtrot. Na hudbu tancujú ľudia v moderných šatách (Jurania) i ľudových odevoch (dievčatá z osady Húšky). Je to obraz rýchlej premeny hudobného i sociálneho prostredia na Záhorí.

Rudo Radič so štrajchovou muzikou v Borskom sv. Jure v rokoch (30-te roky)
Rudo Radič so štrajchovou muzikou v Borskom sv. Jure v rokoch (30-te roky)

Rudo Radič bol obľúbená osobnosť na oslavách, zábavách i hodoch, kde rád prezentoval aj svoje "glancnumero", žartovnú pieseň "Staua sa mi príhoda". Tá len podčiarkuje Radičov žartovný a živý naturel. Táto pieseň samozrejme nesmie chýbať v Blahovej piesňovej zbierke Záhorácké pjesňički. Radič do tejto zbierky prispel viacerými piesňami.   

Radičovo "glancnumero" - Staua sa mi príhoda
Radičovo "glancnumero" - Staua sa mi príhoda

Život Ruda Radiča bol určite veselý, búrlivý a rozmanitý, tak ako to u skutočných muzikantov býva. Je škoda, že sa nenašiel (aspoň o tom nevieme) mladší muzikant, ktorý by nasledoval poťažmo prevzal jeho muzikantský kumšt a rozhľad. O to viac si ceníme zachované audiozáznamy z ktorých vieme prečítať jeho muzikantský štýl.

Na "búdze" s muzikantami u Janka Blahu
Na "búdze" s muzikantami u Janka Blahu

Z našich výskumov vieme, že Rudo Radič zomrel počas osláv (hody alebo fašiang) v Moravskom Svätom Jáne. Ešte s jedným muzikantom (akordeonista) obchádzali dedinu a hrali ľudom po domoch. Pri jednom dome však Rudo Radič vydýchol naposledy a zostal ležať s husľami v rukách. Akordeonista vraj len utrúsil, že "už je tam" a šiel ďalej. Paradoxne, s husľami v rukách, a určite s typickým lyšiackym úsmevom na perách, skončil Rudo Radič svoju životnú muzikantskú púť. 

O ďalších muzikantoch nabudúce.