O záhoráckej piesni

Korene záhoráckej piesne siahajú hlboko do minulosti. Už pred vznikom Veľkej Moravy poskytovalo povodie rieky Moravy tunajším obyvateľom (Moravanom) dobré podmienky na živobytie a počas storočí tu vznikali a zanikali aj rôzne folklórne prejavy - zvyky, piesne, tance. Dodnes sa zachovali baladické piesne s textami pochádzajúcimi z napoleonských či tureckých čias.

Baladické a melancholické piesne v mollovej tonalite sú pre Záhorie veľmi príznačné. Dokazujú to aj etnomuzikologické zápisy zo začiatku 19. storočia.

"...téměř ve všech (písních), i v erotických a žertovných, panují tóny mollové, jimž ústrojí slovenské tak navyklo, že Slovák každé odjinud k němu přišlé písni, buďsi česká nebo polská, nevědomky ráz melancholický vtiskne." (Šembera)

Je dôvod domnievať sa, že tieto piesne vyjadrujú strasti ľudí, ktorí museli čeliť častým vpádom iných národov. Je dôležité zdôrazniť, že si svoje územie aj napriek stratám ubránili.

Folklór a ľudové tradície zo Záhoria nie je jednoduché komplexne popísať. Záhorie vo svojom vývoji podliehalo pomerne rýchlym kultúrnym a sociálnym zmenám a v porovnaní so zvyškom Slovenska jestvuje zo Záhoria málo etnologických záznamov. Aj preto vyžaduje záhorácky folklór hlbšie skúmanie. To platí aj o jeho osobnostiach. Častokrát totiž pôvodné tradície zostávajú v rukách niektorých rodín, prípadne jedného oduševneného človeka - dedinskej osobnosti. Jednou z takýchto osobností bol aj závodský rodák Florián Benkovič. Práve jemu je venovaná prehliadka, ktorá nesie jeho meno, odkaz a zároveň apel na vypátranie piesní, ktoré zapísal v Závode a v okolitých obciach. Účelom prehliadky je zároveň rozširovanie pôvodných záhoráckych piesní.

Florián Benkovič 

(1.1.1904 - 24.12.1968)

Florián Benkovič sa narodil roku 1904 v Závode. O jeho rodičoch a zázemí nemáme veľa vedomostí. Vieme, že obrábal svoj "grunt", pestoval vinič a choval domáce zvieratá. Jednoducho, živil sa tým čo si dopestoval, tak ako to bývalo bežné. Napriek tomu, že jeho rodičia neboli z muzikantského rodu, stal sa z neho postupom času stal vzdelaný hudobník, organista, zberateľ piesní a z dnešného pohľadu aj amatérsky etnomuzikológ.

V dedine bol známy ako Frola Páňík. Krstné meno Frola bola bežná "skomolenina" mena Florián, avšak s priezviskom je to trochu zložitejšie. V našej dedine je dodnes bežné používať "nadávky". Ide vlastne o prezývky, ktoré bolo nutné použiť na rozpoznanie určitého rodu. Benkovičovcov mohli byť v obci aj rody tri a neboli spolu nijako rodinne previazaní. Preto ich bolo nutné rozlišovať pomocou prezývok. Páník mu vraj prischlo preto, lebo hral v dedinskom divadle a hral tam postavu, ktorá sa volala Páník Rozpánený a možno aj trochu vystihovala jeho charakter. Janko Blaho ho familiárne nazýval Flóro, avšak my zostaneme pri závodskom pomenovaní Frola a dovolíme si mu tykať. Veríme, že nám to nebude mať za zlé.

"Kerí Benkovič, Páňík? To je dobrí muzikant!"

Podľa našich informácií vieme, že Frólo vedel hrať na husle, baskrídlovku, organ a podľa fotiek usudzujeme, že aj na bubon a trúbku. Behom svojho života pôsobil v rôznych dychových, štrajchových i "džezových" zoskupeniach.

Strýc Frola (naľavo) so svadobnou kapelou asi v 60-tych rokoch
Strýc Frola (naľavo) so svadobnou kapelou asi v 60-tych rokoch

V roku 1924 prichádza do Moravského Svätého Jána (pravdepodobne na podnet Dr. Pavla Blahu) profesor Karol Plicka, aby zaznamenal piesne tamojšej výnimočnej speváčky Evy Studeničovej (piesne vyšli ako zbierka od Karla Plicku - Eva Studeničová spieva). Je pravdepodobné, že navštívil aj Závod, pretože Eva Studeničová žila istý čas v Závode a podľa slov jeho dcéry Júlie Čembovej, rodenej Benkovičovej (zomrela r. 2016) učil Plicka Frolu hrať na husle. Strýc Frola sa tým celý život pýšil a nemožno sa tomu čudovať. Nepodarilo sa nám však zistiť, či Plicka navštívil aj Závod, alebo sa stretli v Moravskom Svätom Jáne.

Florián Benkovič sa počas života venoval sofistikovanej zberateľskej činnosti - zbieral piesne v obci a v svojom blízkom okolí (Jány, Sekule, Trajlínky, Húšky,...). Na výskum sa vydával obyčajne v zimnom období, keď bolo viac času. Chodieval obyčajne pešo alebo na bicykli. Tu sme však v rovine teórií. Podľa slov dcéry Júlie ho k zberu piesní podnietil Janko Blaho, s ktorým chodili na zbery piesní aj spoločne. Avšak domnievame sa, že Frola začal zbierať piesne ešte na podnet Karola Plicku, s ktorým sa stretol (ba možno aj predtým).

Flóro s Jankom Blahom
Flóro s Jankom Blahom

Druhé osudové stretnutie prišlo asi v polovici 40-tych rokov, keď do dediny zavítal v rámci svojej zberateľskej činnosti operný spevák a národný umelec Dr. Janko Blaho. Nevieme, akým spôsobom sa obaja stretli, ale pravdepodobne, keď sa Blaho v dedine popýtal na dobrého speváka a muzikanta, tak sa mu dostalo jednoznačnej odpovede. Medzi Frolom a Blahom vzniklo dlhoročné  a úprimné priateľstvo. Janko Blaho bol v Závode ako doma. Chodieval sem často, nesmel tu chýbať na na hody a ešte dnes keď príde reč na Janka Blaha, tak ľudia spomínajú, že "spávau u Páňíkú".

"Z obce Závod som nútený ešte raz hovoriť o jeho vynikajúcom rodákovi Floriánovi Benkovičovi - Pánikovi, spevákovi, hudobníkovi, ľudovom rozprávačovi, organistovi. Pri mojom blúdení za pesničkami po Záhorí bol mi verným spolupracovníkom a nachádzal som v ňom nevyčerpateľnú studnicu ľudových piesní. Mal rád predovšetkým balady a historické piesne ako "Vídeň, milý Vídeň" a iné. Taký spevák a interpret sa už na Záhorí sotva narodí."

(Dr. Janko Blaho)

Priateľstvo Janka a Frola je dobre viditeľné vo filme z 60-tych rokov, kedy sa Janko Blaho vyberie na "zberateľský výlet" po rôznych dedinách na Záhorí. Hneď prvou dedinou, ktorú navštívia je Závod. Tu možno uviesť záhorácke porekadlo: "De je dobré picí, tam aj dúhé živobicí." 

Flóro (za bubnom) so svadobnou muzikou.
Flóro (za bubnom) so svadobnou muzikou.

Frola a Ruda Radiča je možno vidieť ešte v spoločnosti ďalších muzikantov vo filme z oslavy 60. narodenín Janka Blaha. Tí mu prišli zahrať na jeho "búdu" k narodeninám. Dovolíme si pripomenúť, že Rudo Radič z Borského Jura je tiež významná muzikantská osobnosť z nášho regiónu. Bol posledný cimbalista - primáš starej školy a s Jankom Blahom muzicíroval do konca života. Je ho vidieť a počuť napr. aj vo filme so Samkom Dudíkom, slávnym primášom z Myjavy. Takisto je nutné spomenúť cimbálovú muziku Jána Šveca z Moravského Jána, ktorá chodila často hrávať aj do širokého okolia, napr. aj do Skalice.

Hodí sa tu dôvetok, že Janko Blaho poznal mnoho muzikantov zo Závodu a okolitých dedín a dalo by sa povedať, že boli jeho kapelou.

Milí Janko, mi, ludoví spjeváci a muzikanci ze Záhorá, došli sme ťi blahoprát k tvojej šedesátce. A rozkáž si, jakú ťi máme zahrát!

Začiatkom 20. storočia v Závode údajne jestvovala cimbálová resp. štrajchová muzika, ktorá mohla byť prvým Frolovým muzikantským podnetom. K tejto generácii muzikantov však nemáme vôbec žiadne ďalšie informácie.

V 20-tych rokoch 20. storočia sa však vyformovalo dychové hudobné teleso známe aj ako Závodská hudba, o ktorej máme dosť poznatkov. Hoci niektorí pamätníci spomínajú, že muziku založil pán Jakubovič, na základe jej najmladšieho člena sa prikláňame k názoru, že ju založil p. Prachár. Ten vraj vtedy asi 20-ročných mladíkov naučil hrať na dychové nástroje a vysvetlil im podstatu dychovej hudby. Toto teleso fungovalo v pôvodnej zostave viac ako 40 rokov, teda asi do polovice 60-tych rokov. Avšak strýc Frola s nimi hral skôr príležitostne. Podobné dychové zoskupenia fungovali aj v Jánoch a Sekuliach, a v neskorších časoch si muzikantov vzájomne "požičiavali".

Nemožno zabudnúť na pána Jakuboviča, ktorý bol približne Frolovým rovesníkom. Do Závodu sa prisťahoval z Bratislavy a ako vzdelaný hudobník pôsobil ako rechtor v kostole - hrával na organe. Neskôr toto remeslo odovzdal Frolovi.

Viac fotografií dychovky nájdete na stránke: Závod na starých fotografiach.

Závodská dychovka v roku 1954, zľava: strýc Panáček, Horínek, Klempa (Koťka), Michal Studenič (Zlyka), Vendelín Horvát, Frola Knotek (Krpec), Ondrej Šimonovič, Martin Stanek (Koťka), Ferdinad Čemba a Madera.
Závodská dychovka v roku 1954, zľava: strýc Panáček, Horínek, Klempa (Koťka), Michal Studenič (Zlyka), Vendelín Horvát, Frola Knotek (Krpec), Ondrej Šimonovič, Martin Stanek (Koťka), Ferdinad Čemba a Madera.

Frola ovplýval znalosťami o ľudových tradíciách, zvykoch, krojoch, a však i o dedine samotnej. Spomenieme niektoré zaujímavosti, ktoré to potrvdzujú.

V roku 1936 stáli Frola a jeho rodina ako modeli pre Martina Benku, ktorý ich maľoval v rámci štúdie krojov na Slovensku. Dcéra Júlia uviedla, že Frola bol s Martinom Benkom dobrý priateľ a tiež spolu hrávali. Je známe, že aj Martin Benka bol cimbalista aj huslista a znamenitý znalec ľudových piesní.

Florián Benkovič, jeho žena a syn v závodskych krojoch na maľbách od Martina Benku z rokov 1930-1940. (Zdroj: Martin Benka - Odev môjho ľudu)
Florián Benkovič, jeho žena a syn v závodskych krojoch na maľbách od Martina Benku z rokov 1930-1940. (Zdroj: Martin Benka - Odev môjho ľudu)

V roku 1936 vychádzala v časopise Slovenský ľud séria článkov s názvom Slovenská svadba v Závode. Článok podrobne popisujúci tradičnú závodskú svadbu zostavil biskup a závodský rodák Jozef Vrablec (1914-2003). Na konci článku je uvedené, že vznikol na základe pomoci a znalostí Floriána Benkoviča.

V súvislosti s náboženským životom treba spomenúť, že Frola, ako vzdelaný hudobník, pôsobil aj ako organista - rechtor v závodskom kostole, a to od roku 1952. Prišlo k tomu za zaujímavých okolností. Neskoro v noci vraj Frolovi ktosi zabúchal na dvere. Bol to závodský rechtor a prosil ho, či by nemohol hrať na organe namiesto neho. Bolo to v pohnutých časoch, keď sa k moci dostávali komunisti.

Strýc Frola spievali aj pohreboch (cca 1960)
Strýc Frola spievali aj pohreboch (cca 1960)

Podľa slov dcéry Júlie chodieval Frola spievať ľudové piesne (možno aj hrať), do brnenského rozhlasu. Nevieme v akom čase to bolo, predpokladáme že v 50-tych rokoch a na podnet Janka Blahu. Keďže však všetko prebiehalo naživo, žiadne záznamy sa pravdepodobne nedochovali.

Jedna zo zapísaných piesní. (Zdroj: Janko Blaho - Záhorácké pjesňički)
Jedna zo zapísaných piesní. (Zdroj: Janko Blaho - Záhorácké pjesňički)

Poslednou a najpálčivejšou otázkou Frolovho života sú stratené zápisy zozbieraných piesní. V Blahových zbierkach Záhorácké pjesňički je publikovaných 36 piesní z obce Závod a u väčšiny z nich je ako autor uvedený práve Florián Benkovič. Avšak, Frola údajne zozbieral až 300 piesní zo Závodu a okolitých dedín. Podľa slov dcéry Júlie ich venoval Jankovi Blahovi, a ten ich neskôr postúpil Brnenskému rozhlasu. Tento akt údajne viedol k rozkolu týchto dvoch persón. Piesne sa nám dodnes nepodarilo vypátrať, čo je predovšetkým z folkloristického pohľadu večná škoda. Frola mal vo svojich záznamoch možnosť zachytiť piesne i rozprávania ľudí, ktorí boli nositeľmi starého ľudového umenia, podobne ako Eva Studeničová.

Nestrácame nádej a veríme, že stratené Flórove piesne sa, možno aj prostredníctvom podujatia Frolová notečka, jedného dňa podarí vypátrať. Bezpochyby tak príde k istému zadosťučineniu.

"Novina, novina, co je za novina? Už sa ten náš Flóra od nás odebírá."

(spieval Janko Blaho na Flórom pohrebe)

Florián Benkovič sa žiaľbohu nedožil vysokého veku, zomrel v roku 1968 na poranenie pľúc. Ešte dnes žijú jeho potomkovia, ako i pamätníci, ktorí ho osobne dobre poznali, avšak dokážu nám podať len zlomky informácii o jeho rázovitej osobe, vedomostiach a kumšte.

Česť jeho pamiatke!

Je  dôležité spomenúť aj muzikantov, ktorí sa okolo Floriána Benkoviča, ale predovšetkým Janka Blaha, "točili" a boli tak trochu jeho kapelou.  Všetci veľmi dobrí priatelia a zároveň veselá kopa, známa široko ďaleko. 

Rudo Radič - primáš cimbalista

Rudo Radič pochádzal z Borského Svätého Jura a bol chýrnym cimbalistom s šibalským úsmevom. Janko Blaho ho nazýva primášom, a z dostupných záznamov môžeme predpokladať, že bol naozaj výborný cimbalový hráč. Podľa našich vedomostí však hrával aj na husle. S Jankom Blahom ich viazalo silné priateľské i muzikantské puto.  V Jure sa vraj niekedy zavreli do vínneho sklepa a tam pri cimbale spievali aj niekoľko dní. 

Rudo Radič sa spomedzi "Blahových muzikantov" v zachovaných filmových záznamoch vyskytuje najčastejšie. V porovnaní s Floriánom Benkovičom bol ale zrejme "vo výhode" tým, že bol mladší, a teda aj mobilnejší. Janka Blahu svorne sprevádza počas nakrúcania filmu o zbere piesní, v ktorom Janko Blaho navštevuje svojich skalných informátorov - spevákov.  Rudo Radič niektorých z nich sprevádza na  cimbale. 

U Frolu v prešovni - zľava Rudo Radič, Jožka Janči, Florián Benkovič, Janko Blaho
U Frolu v prešovni - zľava Rudo Radič, Jožka Janči, Florián Benkovič, Janko Blaho

Účinkuje aj vo filme Myjavský muzikant (r. 1956), kde si zahrá s kapelou Samka Dudíka. V čase natáčania filmu bol vraj Samko Dudík rozhádaný so svojim bratom Štefanom, ktorý hral na cimbal. Janko Blaho pohotovo zaobstaral ako náhradu tohto jurského cimbalistu. Záhorácka a myjavská resp. kopaničiarska muzika mali k sebe vždy blízko. Možno aj preto Janko Blaho so Samkom Dudíkom nahral platňu. Tento zaujímavý počin je zachytený práve vo filme Myjavský muzikant.

Rudo Radič s kapelou Samka Dudíka vo filme Myjavský muzikant (1956)
Rudo Radič s kapelou Samka Dudíka vo filme Myjavský muzikant (1956)

Ruda Radiča môžeme vidieť aj vo vzácnej snímke z 30-tych rokov 20. storočia z Borského Svätého Jura. Film zachytáva dedinskú muziku niekedy v letných mesiacoch, na ktorej hrá zaujímavé muzikantské zoskupenie. S Rudom Radičom za cimbalom hrá aj huslista, trubkár, basista. Z týchto muzikantov spoznávame len Francka Kabarca z Búrov, jemu sa však budeme venovať neskôr. Zaujímavosťou je, že pravdepodobne hrajú novší žáner - swing, možno foxtrot. Na hudbu tancujú ľudia v moderných šatách (Jurania) i ľudových odevoch (dievčatá z osady Húšky). Je to obraz rýchlej premeny hudobného i sociálneho prostredia na Záhorí.

Rudo Radič so štrajchovou muzikou v Borskom sv. Jure v rokoch (30-te roky)
Rudo Radič so štrajchovou muzikou v Borskom sv. Jure v rokoch (30-te roky)

Rudo Radič bol obľúbená osobnosť na oslavách, zábavách i hodoch, kde rád prezentoval aj svoje "glancnumero", žartovnú pieseň "Staua sa mi príhoda". Tá len podčiarkuje Radičov žartovný a živý naturel. Táto pieseň samozrejme nesmie chýbať v Blahovej piesňovej zbierke Záhorácké pjesňički. Radič do tejto zbierky prispel viacerými piesňami.   

Radičovo "glancnumero" - Staua sa mi príhoda
Radičovo "glancnumero" - Staua sa mi príhoda

Život Ruda Radiča bol určite veselý, búrlivý a rozmanitý, tak ako to u skutočných muzikantov býva. Je škoda, že sa nenašiel (aspoň o tom nevieme) mladší muzikant, ktorý by nasledoval poťažmo prevzal jeho muzikantský kumšt a rozhľad. O to viac si ceníme zachované audiozáznamy z ktorých vieme prečítať jeho muzikantský štýl.

Na "búdze" s muzikantami u Janka Blahu
Na "búdze" s muzikantami u Janka Blahu

Z našich výskumov vieme, že Rudo Radič zomrel počas osláv (hody alebo fašiang) v Moravskom Svätom Jáne. Ešte s jedným muzikantom (akordeonista) obchádzali dedinu a hrali ľudom po domoch. Pri jednom dome však Rudo Radič vydýchol naposledy a zostal ležať s husľami v rukách. Akordeonista vraj len utrúsil, že "už je tam" a šiel ďalej. Paradoxne, s husľami v rukách, a určite s typickým lyšiackym úsmevom na perách, skončil Rudo Radič svoju životnú muzikantskú púť. 

O ďalších muzikantoch nabudúce.